Ku šťastiu stačí málo. Na začiatok je dobré naučiť sa prevziať zodpovednosť za naplnenie vlastných potrieb
23. 8. 2017 | Zuzana

Ku šťastiu stačí málo. Na začiatok je dobré naučiť sa prevziať zodpovednosť za naplnenie vlastných potrieb

Sebarozvoj
Krásna
Nádherná
Vzťahy

Od narodenia o nás bolo vždy postarané. S plným bruškom, čistou plienkou a v maminom náručí si len tak spokojne spinkať. O naše základné potreby sa staral vždy niekto iný. Potom sme rástli a rástli. Doma či v škole sa nás snažili vychovávať a učiť. Veľa krát sme spadli, než sme sa naučili naozaj chodiť, veľa sme toho natárali predtým, než naše slová začali dávať zmysel, veľa jedla sme rozhádzali po koberci, gauči a podlahe, než sme sa naučili poriadne držať lyžicu v ruke a trafiť sa do úst.

Všetko, čo teraz vieme sme sa naučili iba častým a intenzívnym opakovaním. Nič viac v tom nie je. Žiadna veda, ba dokonca náš mozog to už robí automaticky. Keď kráčame alebo jeme, tak sa na to nemusíme sústrediť, ide to samo.

Dvojsečná zbraň - opakovanie matka múdrosti

Opakovali sme, čo nám povedali a čo sme počuli, napodobovali sme, čo sme videli. Takže mnohí z nás uviazli kdesi v detských časoch, no za to v dospelých telách, čakajúc na nejakú dobrú dušu, ktorá by nás nakŕmila, uložila spinkať do voňavých perín, prikryla paplónikom, dala pusu na čelo, usmiala sa na nás, išla s nami do kina, či sa bicyklovať, poupratovala by nám celý dom, vyvenčila psa, nakúpila, vyprala, vyžehlila a uvarila teplé jedlo. Chodila do práce, maznala by sa s nami, pripomínala nám, že si máme vziať dáždnik, lebo možno bude dnes pršať, hlásili to v telke a radšej aj tú bundu si so sebou zobrať lebo má byť chladno. No cieľom rodičov vždy bolo z detí vychovať dobrých a čestných ľudí, viesť ich k samostatnosti. Asi sa to úplne nepodarilo, lebo mnohí z nás aj v dospelom veku naozaj nie sú dospelí a netušia, že za naplnenie svojich potrieb si nesú zodpovednosť sami. Neustále majú tendenciu čakať na niekoho, kto by im ich naplnil a keď ten niekto nefunguje podľa očakávaní, tak ako kedysi mama, tak je zle.

Sme bezradní, s pocitom , že nás nikto nemá rád, frustrovaní a na pokraji nervového zrútenia. No už len chýba sa s revom hodiť o zem. Áno, chováme sa takzvane ako malé decko. Keď nad nami nestojí žiadna autorita len veľmi ťažko sme schopní donútiť sa k nejakej činnosti. Buď potrebujeme, aby niekto donútil nás, alebo my potrebujeme niekoho donútiť, aby urobil to, čo chceme.

 pexels-photo-366063_1503477434.jpg

Jednoducho sa zbavujeme zodpovednosti za svoj život. Prečo? Lebo sme sa to tak, chtiac-nechtiac naučili. Príkladov sme mali viac než dosť. Dobrou správou je, že keď si človek uvedomí, že je za seba zodpovedný, tak sa mu do rúk prinavráti moc. Vždy keď sa pristihnete, že niekoho nútite, alebo od niekoho očakávate, že vám naplní vaše základné potreby a on to náhodou neurobí a vy sa zase raz ocitnete v stave zúrivosti, tak sa pár krát nadýchnite a pripomeňte si, že táto vaša škodlivá reakcia je iba automatický program a že zodpovednosť za seba nesiete vy a jedine vy môžete svoju reakciu zmeniť. Ako sa v danej situácii zachováte je vo vašej kompetencii. Keď budeme reagovať rovnako, nemôžeme čakať iné výsledky. Zmenu musíme zahájiť sami. Šťastie je na dosah, stačí urobiť prvý krok.

Ilustračné foto: Pexels.com

Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií o súboroch cookie nájdete tu.