Chcem sa zmeniť, ale to by znamenalo, že už nebudem taká, akú ma chcú mať

Nutkavé porovnávanie sa s inými a márna snaha sa im aspoň z polovice vyrovnať a keď sa nám náhodou aj podarí dostiahnúť to, čo majú iné a nám sa na sekundu uľaví, na chvíľu sa víťazoslávne usmejeme a konečne si vydýchneme, tak sa hneď objaví niekto lepší než my. Niektoré sa otvorene kritizujeme a nadávame si pred zrkadlom, iné si falošne klameme rovno do vlastných očí o tom aké sme krásne, no v skutočnosti si o sebe myslíme, že sme hnusné a odporné. Či už ste prvý alebo druhý prípad, na tom nezáleží. Všetky dojednej sa neprijímame také aké sme.

Sme odrazom rodičov, však z tieňa sa dá vždy vystúpiť na svetlo

Je to celé vlastne dosť vtipné. Keď sa narodíme, tak naozaj netušíme koľko je hodín, že obloha je modrá, nevieme ako sa voláme, ani ako sa volajú naši rodičia. Nevieme čo je zdravé a čo nezdravé, kde je blízko a kde ďaleko a hlavne nepoznáme rozdiel medzi tým, čo je dobré a čo zlé. Netušíme nič o pravde a lži, ani o láske a nenávisti. Iba si tak sladko spinkáme v náručí maminky, keď nám niečo chýba, tak sa vieme ozvať poriadnym krikom. Ako to, že to dnes nevieme? Ako to, že keď nám dnes niečo tak veľmi chýba nevieme sa ozvať?

 

Ega sa netreba zbavovať, ego sa treba naučiť milovať

Celá naša osobnosť, to kým sme, je zložená z ega. Naše ego obsahuje všetky tie vlastnosti, ktoré máme a vieme o nich od našich rodičov. Naučili nás, kým sme a my sme odpozorovali, kým sú oni. Problém nastal v momente, keď sme sa dozvedeli, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nie. Tak sme sa bežne dostávali do rôznych situácií, v ktorých sme sa nejak zachovali a bolo nám povedané, že sme zlí. Jednoducho sme to tak vzali, idetifikovali sme sa s tým, ale snažili sme sa byť dobrí, pretože takých nás chceli mať. V našich hlavách došlo k obrovskému nedorozumeniu. Tak napríklad  ako dieťa ste vyjadrili svoj názor a bolo Vám povedané, že ste drzá. Byť drzá je zlé, nedajbože byť drzá ako opica, tak to už je naozaj priveľa, takže ste tým pádom zlá, niečo s vami nie je v poriadku. Rodičia, ktorých považujeme za autoritu, prijímajú a poskytujú lásku iba dobrým deťom, v tomto prípate nás, jednoducho povedané, budú mať radi ak budeme slušný, lebo slušnosť je opak drzosti a byť slušný je dobré. Dopady do dospelosti to má viac než tragické. Je to iba jeden príklad, ale takýchto presvedčení si v sebe nesieme niekoľko tisíc či stoviek. Potom sa nám stáva, že pri rozhovore s nadriadeným, s učiteľom, alebo s kýmkoľvek, koho považujeme za autoritu, jednoducho nie sme schopný povedať svoj názor, aby sme neboli náhodou drzý. Keď s niekým nesúhlasíme, sme paralyzovaný strachom z odmietnutia, takže nemôžeme vyjadriť svoj nesúhlas. Dosť nám to komplikuje život, tolerujeme veľa vecí s ktorými nesúhlasíme. Ako z toho von? V prvom rade je nutné prijať to, že sme drzí. Je to tak, je to súčasť našej osobnosti, to sme sa o sebe naučili a to o sebe na podvedomej úrovni vieme, je to jednoducho pravda. Na vedomej úrovni drzí byť nechceme, tak to odmietame ako u seba, tak aj u iných ľudí. Ak máme v sebe zakódovaný tento konkrétny podvedomý program, tak nás určite budú rozčuľovať takzvane drzí, výreční ľudia, ktorí si vedia presadiť svoj názor a kľudne sa budú aj hádať. O tomto chovaní vieme, že je to zlé, tak to odmietame. Druhí nám nastavujú zrkadlo našej osobnosti, nášho ega, ktorú odmietame. Tento boj sám proti sebe nevedie nikam. Ak s tým chceme niečo urobiť je nevyhnutné prijať fakt, že sme drzí, priznať si to, mať sa rád aj s týmto titulom, akceptovať drzosť ako súčasť našej osobnosti a milovať to celým svojim srdcom. Uvedomenie môže byť veľmi bolestné, lebo naraz budeme tí ,,zlí“ prestaneme sa hrať na niekoho, koho sice z nás rodičia chceli mať, ale my sme nimi neboli. Prestaneme sa snažiť byť niekým iným. Keď pochopíme súvislosti a uvedomíme si, že rozdiel medzi tým, čo je dobré a čo zlé neexistuje, budeme slobodní. Prajem nám veľa malých, opatrných a láskavých krôčikov k vedomému životu. Každý jeden malý krôčik sa počíta a znamená veľký krok pre ľudstvo.

Ilustračné foto: Pexels.com