Dve presvedčenia, ktoré už nám neposlúžia

Je možné, že vaším neúspechom je niečo, čo vás naučili rodičia a autority v detstve. Vtedy vás mali chrániť a motivovať. Dnes vás brzdia. Viete, ktoré to sú? Poďme sa na ne pozrieť... 

1. presvedčenie: "Musím sa opýtať..."

Najskôr vám rozpoviem príbeh: Písal sa rok 1985 a ja, štvorročná, spolu s rodičmi a dvojročným bratom som si bola pozrieť spartakiádu na miestnom futbalovom ihrisku. Nebavilo ma to, išla som sa teda "prejsť." Za plotom som sa však rozhodla, že pôjdem domov.Aj som išla. V polke dediny ma náhodou objavila moja babka, a priviedla ma rodičom. Samozrejme vtedy už ma všetci hľadali. Bolo zle, mama ma veľmi vyhrešila, a nakázala mi, že sa VŽDY MUSÍM OPÝTAŤ, keď niečo chcem urobiť.  Voilá, a program je na svete. 

Tento program používajú v takmer každej rodine - alebo používali, keď som bola malá. Je to normálne, malý človiečik nevie ešte zvážiť riziko svojho rozhodnutia. Lenže ako dospelí už to vieme - alebo by sme mali vedieť!  Ako dospelí už nesieme plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Možno si hovoríte, že vás sa to netýka, ale porozmýšľajte - ako často si poviete : "Musím sa opýtať šéfa, manžela, priateľky, mamy, detí..." skôr ako sa pre niečo rozhodnete. Niekedy je to samozrejme v poriadku, ale niekedy len zbytočne odďalujete rozhodnutia a chcete tú zodpovednosť nechať na niekom inom, na niekom, koho vnímate ako autoritu. Vyzerá to nevinne a je úplne v poriadku konzultovať alebo porozprávať sa s niekým, komu verím, o svojom rozhodnutí, ale pozor, ak máte potrebu pýtať sa (takmer) na všetko. 

Uvedomte si, že ste šikovná, rozumná, dospelá žena, plne si vedomá svojich rozhodnutí, a s týmto programom "Musím sa opýtať..." sa s radosťou rozlučte. 

2. presvedčenie: Čakanie na pochvalu

Jednotka v žiackej knižke. Uprataná izba. Vynesené smeti. Mamička sa teší a dieťa pochváli. Pocit hrdosti a dôležitosti nás napĺňa sladkosťou. Mama ma chváli. Má ma rada. Niečo som dobre urobila, som úspešná! Aj druhí to vidia! Výborne! To chcem! 

Neverili by ste, koľko dospelých ľudí stále podvedome čaká na pochvalu, na takéto potľapkanie po pleci, pomyseľný cukrík. Keď ich chválite a ospevujete všetko, čo vykonali a spravili, sú na vrchole blaha a všetko je v poriadku. Cítia sa ocenení, významní. Problém príde, keď takýchto ľudí nikto nepochváli. Cítia sa zbytoční, nedocenení, majú depresiu, pociťujú hnev, zlosť, cítia sa ublížení. Nemajú chuť pokračovať, strácajú motiváciu a vášeň. Sú schopní nechať všetko tak, iba pre to, že neprišiel potlesk, aký očakávali. Spoznávate sa v tom? Hnevá vás, ak vás nik nepochváli? Nemusíte sa za to hanbiť, naozaj má také pocity mnoho ľudí, najmä žien.  Aj ja ich mávam. Aj ja mám rada, keď ma niekto pochváli. Koho by to nepotešilo? 

Je však dôležité preniesť sa cez možnosť, že nás za náš úspech nikto chváliť a odmeňovať nebude! Čo keď máte výbornú myšlienku, skvelý plán, idete si za ním, plníte správne svoje čiastočné ciele, tešíte sa z toho... a nik vás nepochváli? Čo teraz? Vzdáte to? Viete, že mnoho ľudí to urobí? Zastaví sa alebo sa vzdá - lebo mu nik druhý, na kom v podstate ani nezáleží - nedal "cukrík!"  Aj za takouto naoko banálnou vecou sa môže skrývať váš neúspech! 

Sme dospelé. Ak nás nik nepochváli, pochváliť a odmeniť sa vieme aj samé. Aj tak vieme samé najlepšie, čo nám urobí radosť.  Rozlúčte sa i s týmto presvedčením, čakanie na pochvalu vás iba otrávi, nikam vás neposúva. Skúste hneď teraz prevziať vo svojom živote zodpovednosť za svoje rozhodnutia a nečakať na odmenu - a podeľte sa s nami, aké zmeny do vášho života prišli! Tešíme sa na vaše správy alebo komentáre na Facebooku! 

Ilustračné foto: Pixabay.com

Bohumila Vrbovská Ďurišová

Zakladateľka a "mama" portálu. Zaujíma sa o osobný rozvoj, motiváciu, takisto je technologický geek. Miluje kvalitnú kozmetiku a oceňuje úprimný dialóg. Motto: Kde je vôla, tam je cesta.