Gréta Fábryová: Písanie mi pomáha získať nadhľad
29. 7. 2019 | PR Servis

Gréta Fábryová: Písanie mi pomáha získať nadhľad

Ako vyštudovaná vedecká pracovníčka pracujúca v odbore klinického skúšania liekov, som sa roky naplno venovala svojej profesii. Pochopila som však, že písanie a zhmotňovanie myšlienok a príbehov mi veľmi pomáha. Môžem takto získať nadhľad, pozrieť na veci z iných uhlov, lepšie chápať iných ľudí.

Človek pri tvorivom procese môže nechať plynúť svoje myšlienky, nechať sa unášať fantáziou a vytvoriť iný - lepší a krajší svet.

Do svojich textov zvyknem zakomponovať udalosti či okolnosti, ktoré ma trápili a trápia, ale aj svoj názor a postoj k rôznym témam. Vidno to aj na mojej práve vychádzajúcej knihe Do neba ma nevezmú.

Všetky tri hlavné hrdinky si nesú vo svojom vnútri traumy, s ktorými sa musia postupne vyrovnávať. Celá kniha je vlastne o prekonávaní prekážok a  svojich vlastných hraníc, o vnútornom boji, o strácaní i nachádzaní.

Úryvok:

Tereza nervózne chodila od okna k oknu. V diaľke zbadala neznámu vysokú ženu. To nemôže byť ona. Pomaly sa blížila, elegantná, v modernom kostýme, na vysokých  podpätkoch. Jej sestra. Tereza sa pamätala, ako sa Hana vždy obliekala do dlhých sukní a nemožných čiapok. Vraj nechcela na seba upozorňovať. Bola divná. Čo by ona dala za tie obdivné pohľady, ktoré ju všade sprevádzali. Závidela jej vlasy, zuby, prsia.

 Keď sa postavila vedľa svojej vysokej tmavovlasej sestry, vyzerala nevýrazne. Akoby na ňu Hana vrhala tieň. Tereza sa preto snažila byť aspoň poslušnejšia, vzornejšia a šikovnejšia ako ona. Všetkým vychádzala v ústrety, bola vždy milá a ochotná a ľudia to brali ako samozrejmosť.  Dobrá, poslušná Terezka. Živel Hana.

„Vitaj.“  Povedala jej vo dverách.

Hana povykladala hračky pre deti, knihy a CD-čka pre Terezu, akoby tušila, čo Terezu drží nad vodou. Akoby vedela, že sestra sa niekedy v noci, keď nemohla zaspať, schovávala do starých známych svetov príbehov a hudby. Ale už jej to nepomáhalo tak ako kedysi. Realita bola príliš prítomná, príliš hmatateľná.

„Ako sa vám darí?“

„Veď vidíš, všetko po starom.“ Tereza odpovedala a snažila sa byť pokojná ako ona.

Tŕpla, kedy príde Fero. A či príde. Ráno od nej vymámil posledných 20 Eur a sľúbil, že príde z práce rovno domov.

„Anička a Ferko už chodia do školy, no a Hortenzka s Matejom sa mi doma prehrajú, takže pri nich stihnem všetko porobiť. Aj  v dome, aj vonku.“ Pozerala na svoje červené,  stvrdnuté ruky.

Hana hľadela na starú gumenú dlážku, špinavú  omietku,  vedro s vodou zo studne.

„Fero má teraz celkom dobrú robotu, zobrali ho do závodu, robí ložiská.“ Tereza preglgla. „Dáš si kávu?“

Jej sestra mlčky prikývla. Zahryzla do koláča, sklopila oči. Tereza na nej videla, že je nespokojná s tým, čo tu našla.

Hana pochopila, že nemôže Tereze naložiť ešte viac. Pravdu, ktorú zistila o babke, sestre nemohla povedať.

Tereza sestru nenápadne pozorovala. Mala ten svoj nepreniknuteľný výraz tváre. Ale ona v nej aj tak vedela prečítať viac ako iní. Pozrela na seba sestrinými očami a po chrbte jej prebehol mráz. Ako ju len s babkou odhovárali, ako ju prosili, aby si Fera nebrala. V ich očiach bol len dedinským bulom. Nevedeli, že k nej býval iný. Ich krásne noci plné hudby a smiechu. Nemohla im to povedať, nevedela to vysvetliť. Aké úžasné boli pre ňu chvíle s ním.

„V lete chceme pristaviť. Aj kúpeľňu sľúbil urobiť, aj zo dve izby.“ Bránila ho pred nevyslovenými sestrinými výčitkami.

„Tak si prišla!“ Ozval sa od dverí Ferov hlas a obidve sestry sa strhli.

„Nó, opeknela si švagrinka, taká mestská panička je z teba, prisám tri, dal by som si povedať.“

Tereza odbehla po chlebíčky. Spoza dverí počula Ferov hlas.

 „Ale čo sa tak odhadzuješ, Hanička, veď si spomeň na naše mladé roky.“

Hana mu odvrkla. „Mám ich stále pred očami.“

Tereza sa rýchlo vrátila s tácňou. Bála sa, aby sa tí dvaja nepochytili.

„Tereza, nalej predsa niečo návšteve, neseďme tu takto na suchu.“

Nervózne otvorila komoru, aj keď vedela, že v nej nič nie je.  Aj Fero to musel vedieť, veď všetko vypil. Príde z roboty, sadne k televízoru a pije. Kdeže sú ich noci. Opitý a spotený zaspával vedľa nej a ona sa odkrádala zo spálne do izby k deťom. Ráno na svitaní sa vracala naspäť k nemu. Aby nebolo zle.  Stále bolo pre niečo zle, každý deň sa našiel dôvod na hádku.  Raz sa mu nepáčila sukňa, v ktorej išla s deťmi k doktorovi, inokedy bolo mäso vysušené, zle ho udusila, stále bol dôvod na krik a scény. Snažila sa. Robila všetko tak, ako chcel, len aby bol pokoj. Ale pokoj nikdy dlho nevydržal. Bola v pasci. Niekedy sa zamýšľala, kedy sa jej Ferko takto zmenil. Veď toto predsa nebol ich vysnívaný život, takto to nechceli. Čo sa stalo s ich snami, s ich citmi? Kedy sa to zlomilo? Nerozumela, čo urobila zle. Bola presvedčená, že niekde musela urobiť zásadnú chybu, že ona je tá vinná, tá poškodená - ako nejaký strojček, ktorý sa pokazil pre nesprávne založenú súčiastku. V noci, keď ležala v posteli pritisnutá k svojej najmladšej, cítila opäť tú vnútornú triašku ako kedysi, ten pocit, že je pokazená, vnútorne poškodená a že to ostatní uvidia a vysmejú ju.

Desilo ju, keď videla, ako sa aj jej malá Hortenzka v noci strháva zo spánku alebo ako sa celá vyľaká  pri každom silnejšom zvuku. Tereza v nej  vybadala svoju vlastnú krehkosť. Bola rozhodnutá ju chrániť, ako najviac bude vedieť. Najradšej by sa okolo nej celá rozprestrela, aby ju skryla späť do svojho tela, až kým nevyrastie a nebude dostatočne silná čeliť svetu. Tereze sa zdalo, že toto dievčatko, ktoré sa narodilo akosi náhodou a ktoré jej otec považoval za nevlastné, akoby bolo jej zrkadlovým obrazom z detstva. Bolo útle a drobné, malo svetlú pleť a svetlé vlasy a jeho hlas bol rovnako jemný a zvonivý ako Terezin. Keď už sa Fero konečne zmieril s Tereziným štvrtým nečakaným a nechceným tehotenstvom a prestal jej vykrikovať tajných milencov, tak na protest, že sa mu nenarodil tretí syn, ktorého by nejako ešte zniesol, presadil pre ňu meno Hortenzia. Najhoršie meno, aké našiel v kalendári. Tereza bola pevne rozhodnutá nikdy dcérke tieto okolnosti neprezradiť. Rovnako ako sa snažila, aby sa Anička nedozvedela, prečo sa narodila predčasne.

Vzadu v komore, za formou na bábovku našla pollitrovku rumu, čo kúpila na Vianoce do koláčov. Blížila sa k dverám, keď začula slová svojho muža.

 „Hana, ja ťa milujem, si taká krásna žena, nemal som si vziať Terezu, ale teba, Hana.“

„Daj mi pokoj, hovorí z teba len tá tvoja nadržanosť! Ty ani nevieš, o čom hovoríš!“

Tereza si oprela čelo o stenu. Zdalo sa jej, že spadne. V ruke držala zatvorenú fľašu. Uzáver pod tlakom jej prstov povolil. Odpila si. Jeden hlt, potom ďalší. Jej nezvyknuté telo sa striaslo od odporu. Do očí jej vstúpili slzy. Nemohla chytiť dych po ostrej chuti rumu. Ale odpila si znovu. A potom ešte raz. V hrudi konečne pocítila teplo.

Snažím sa vo svojej knihe nezameriavať len na jeden problém, ale obsiahnuť viacero oblastí a tém spojených jedným dôležitým aspektom - a to nedôverou vo vlastné sily. Preto sa v druhej časti knihy dej dostáva do vedeckého sveta a vysokoškolského prostredia, kde takisto hrdinky prekonávajú v prvom rade svoje vlastné vnútorné slabosti a neistotu.

 foto-greta_1564407632.jpg

Úryvok:

Viera zastala vo dverách a chvíľu pozorovala Nitku. Bolo to zvláštne, ale toto dievča v nej vzbudzovalo akýsi neznámy reflex ochrancu. Vnímala ju ako mladšiu sestru, ktorú nikdy nemala a po ktorej celé roky túžila. Sestru, s ktorou by spolu znášali mamine nálady, sestru, ktorá by bola s ňou na jednej lodi, ktorá by chápala aj nevypovedané, ktorá by s ňou hrala hru na krásavicu nevídanú. Nitka práve stáčala svoje vzorky baníkov. Pozorne sledovala či na dne umelohmotných skúmaviek ostala usadenina buniek. Vrchný roztok, ktorý bunky pred centrifugáciou premyl, odsala mikropipetou. Sústredila sa tak, že nevnímala okolitý svet a špičkou jazyka si pomáhala, aby náhodou omylom neodsala čo i len nepatrnú časť z buniek, ktoré ostali usadené na dne skúmavky. Potom do skúmaviek starostlivo pridala ďalší roztok a skontrolovala postup, ktorý mala pred sebou napísaný krok po kroku. Nedala sa vyrušiť smiechom laborantiek ani Vierinými historkami o balení chlapov vo výťahu. Vedela, že sa nesmie pomýliť. Pokojne dokončila svoj experiment, naniesla agary na sklíčka a nechala všetko stuhnúť.

Keď chcela Nitka vyhodnocovať pokusy z predchádzajúceho dňa, musela sa zavrieť do malej zatemnenej miestnosti s mikroskopom. Bol to vlastne akýsi malý kumbál, kde bolo veľmi dusno. Nitka sa preto pri hodnotení, keď ostávala v labáku sama do neskorých hodín, postupne vyzliekala, až ostala sedieť pri mikroskope len v spodnom prádle. Bola presvedčená, že keby ju tam aj nejaký muž takto našiel, nič by sa jej nestalo. Nevyvovala by vo vrátnikovi alebo nočnom strážnikovi, ktorí ako jediní prichádzali do úvahy, keďže občas preventívne kontrolovali chodby ústavu, žiadne hriešne myšlienky, ale skôr otcovské reflexy, vďaka ktorým by ju prinútili hneď sa poobliekať. Vďaka tomuto svojmu presvedčeniu hodnotila Nitka svoje vzorky väčšinou polonahá.

Aj teraz bezstarostne skúmala bunky baníkov, ktorým práca v bani a trvalý nedostatok kyslíka poškodili DNA v jadre buniek. V hľadáčiku mikroskopu videla nočnú oblohu. Bunka, ktorá jasne žiarila a bola okrúhla, bola nepoškodená. Ak sa z nej stala kométa, pretože elektrický prúd vytiahol polámanú DNA z jadra bunky, znamenalo to zlomy a poškodenia DNA ukrytej v jadre bunky. Baník, ktorého vzorku práve analyzovala, mal väčšinu komét. Nitka sústredene zapisovala počty nepoškodených, mierne poškodených alebo celkom rozbitých buniek. Porovnávala vzory jednotlivých poškodení s tým, čo videla pod mikroskopom a snažila sa zachytiť presnú mieru poškodenia na stupnici od nula do štyri.

Na ďalší deň utekala do labáku hneď zo školy, aby dokončila všetky svoje vzorky. Vo dverách ju pristavila doktorka.

„Nitka, mohla by si vyhodnotiť aj tieto sklíčka? Sú to tiež tí baníci, len z inej skupiny, robila to včera Viera, potrebujem to veľmi rýchlo“. Doktorka vedela, že v rýchlosti vyhodnocovania vzoriek sa Nitke nikto nevyrovná.

„Áno, pravdaže. Pôjdu tiež na poster?“

„Áno,“ prikývla doktorka a Nitka sa potešila, že aj tieto výsledky sa dostanú na kongres do Paríža. Síce budú vystavené len na veľkom plagáte, pri ktorom bude doktorka stáť a odpovedať na prípadné otázky, nebude o tejto práci a jej výsledkoch na kongrese prednášať, ale aj tak je to skvelý pocit, podieľať sa na projekte, ktorého výsledky sa budú prezentovať na medzinárodnej úrovni.

Keď Nitka vložila pod mikroskop prvé sklíčko, neveriacky krútila hlavou. Potom rýchlo zobrala vzorku ďalšieho baníka. To isté.

„To nie je možné!“ Snažila sa pochopiť, čo sa stalo. Žiadne meteority, vidno len tmavú oblohu. Doktorka, ktorá práve priniesla ďalšie vzorky na hodnotenie, sa k nej otočila.

„Nie je tam nič“, povedala jej Nitka a ona sa náhlila sama presvedčiť. Pozrela do hľadáčika, kývla, nech jej tam Nitka hodí iné sklíčko, potom ďalšie. Po piatom to aj ona vzdala. Tvárila sa neutrálne, ale bolo vidno, aká je nahnevaná.

„Viera?“ Zavolala na Hviezdu, ktorá sa práve objavila na chodbe.

„Áno, pani doktorka, potrebujete niečo?“

„Včera, keď si robila tých baníkov, akú metodiku si používala? Premývala si bunky dvakrát alebo trikrát?“ Viera sa lenivo postavila a prešla do miestnosti, kde sedeli nad mikroskopom doktorka s Nitkou.

„Tak jak vždy, som premyla, odsala a znovu premyla podľa novej metodiky predsa.“

„Viera, v novej metodike je o jeden premývací krok menej. Ak si si to nevšimla, tak si omylom odsala skúmané bunky. Na sklíčkach v agare stuhol namiesto buniek premývací roztok, takže teraz hodnotíme vodu.“

Nitke bolo do plaču. Výsledky, na ktorých sa všetci v labáku nadreli ako blázni, nebudú stačiť. Štatistika nepustí. Vždy je potrebný dostatočne veľký súbor skúmaných buniek.

Chcela by som veriť, že moja kniha ľudí poteší, zaujme a  dodá im silu pri prekonávaní samého seba. V tom sme si všetci podobní, neradi vystupujeme zo svojich komfortných zón, neradi sa púšťame do nových vecí, nie sme ochotní riskovať neúspech. Ale práve prostredníctvom neustáleho prekonávania prekážok a posúvania svojich vnútorných nastavení, sa môžeme stať zrelšími a lepšími.

 fotka-knihy-23jul2019_1564407634.jpg

Gréta Fábryová

www.gretafabry.sk

PR Servis

Radi umiestnime aj Vaše články, kontaktujte nás

Ďalšie články od autorky PR Servis

Nový NESPRESSO POP-UP Boutique v Bratislave
Šamorín, dobrá práca! Douglas a Zeta-Jones si zo slovenského olympijského centra odniesli skvelé zážitky
Vychutnajte si leto s novými kapsičkami Sunárek Cool ovocie !
Aj interiérové dvere môžu byť „eco a baby friendly“
Šťastie na Smolenickom zámku: poďte si ho skúsiť!
Eva Mária Rohrman: Zlato sa čistí ohňom
Prečo by ste nemali chudnúť do plaviek na poslednú chvíľu
Cestovanie s deťmi - 10 rád, na čo nezabudnúť

Ďalšie články na podobné témy

Toto si nenechajte utiecť! Čítajte cez víkend s nami
Týždeň s Nádherná.sk – toto čítanie vám nesmie utiecť
Nedeľné čítanie s Nádherná.sk
5 tipov na najlepšie letné čítanie
More šťastia: kvapka po kvapke
Ako sa zbaviť seba-pochybnosti
Ako sa zoznámiť s mužom po 35ke
Eva Mária Rohrman: Zlato sa čistí ohňom

Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií o súboroch cookie nájdete tu.