Hybná sila vesmíru

V uplynulých dňoch mi tento veľmi špecifický strach – strach matky – vstúpil do života niekoľkokrát. Teda niežeby nás, matky, niekedy opustil. Len sa prikráda v rôznej intenzite. Cez víkend sme oslavovali desiate narodeniny môjho syna. Asi sa každá z nás pri podobnej príležitosti čuduje, ako ten čas letí. Veď len včera som ho doniesla z pôrodnice. Samozrejme, že si na deň, kedy sa narodil spomínam veľmi živo. A spomínam si aj na ten strach, ktorý bol celkom nový, nepoznaný a už nikdy neodišiel a ako viem od iných, zaslúžilejších, matiek, tak ani neodíde. Nie je to strach deštrukčný (teda iba ak sa necháte vyprovokovať ako ja v spomínanej riaditeľni). Je to úplne iná obava. Vychádza z lásky a zodpovednosti. Možno by ten pocit mal mať úplne iný názov.

Keď som sa pred desiatimi rokmi stala matkou, tak som si myslela, že vyplýval aj z toho, že som vstúpila na neznáme územie. Nebolo to úplne tak. Presne si pamätám ten prvý večer, keď som sedela na posteli so živým stvorením v náručí a ovládali má rôzne krásne pocity, ale aj zmätok a neistota. Ani som si neuvedomila, že v srdci sa mi rodí láska, ktorá je bezpodmienečná a jej súčasťou je aj ten večný strach o človiečika, s ktorým už budem mať nezničiteľné puto, nech sa stane čokoľvek.

Materinský strach nie je ako iné emócie, ktoré odídu. Vždy niekde v podvedomí bude driemať. Našou úlohou je naučiť sa, aby naše deti nebrzdil. Aby neriadil našu výchovu. Aby sme nestanovili hranice sebe a svojmu dieťaťu z pozície strachu. Lebo to už potom nie je ten materinský strach, ktorý je vlastne akousi tieňovou stránkou materinskej lásky. To už je potom bežný ľudský strach, ktorý ovláda, ničí, cenzuruje, kričí a vlastne je viac o nás a našom egu ako o láske. Pozerám ako môj desaťročný syn odhaľuje nové formy samostatnosti a prijímam to s láskou. Nechám ho, aby spoznával svet svojim spôsobom. Naznačím mu hranice, aby nezabudol na hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité. Nechávam ale strach driemať v úzadí. A ak to nejde, tak si nalejem pohár vína :-) 

Zmes šťastia, hrdosti a strachu som zažila v týchto dňoch aj pri zrode môjho prvého knižného dieťaťa. Priznávam, že keď som Gamblerky prvýkrát držala v ruke, cítila som radosť, vďaku a pokoru. Bola medzi nimi aj eufória, vďaka ktorej by som asi aj vzlietla. Na zem ma veľmi rýchlo vrátil skladník vydavateľstva. Hádzal knihy do môjho auta a ja som povedala: „Krásna je, však?“ Jeho odpoveď zapôsobila ako nulák v trojfázovom prúde: „Už sme aj horšie predali!“

Som mu vďačná. Radšej sa tešiť pri zemi (a nielen preto, že pád potom menej bolí). Ale uvedomila som si, že moje pocity boli zmiešané. Cítila som aj strach. Len teraz sa kniha narodila a hneď ju púšťam do sveta. Strach z (ne)úspechu je úplne iný ako strach materinský (ktorý by sa fakt nemal volať strach), ale tiež sa mu nedá vyhnúť. Môžeme s ním len opatrne narábať, aby neovládal naše rozhodnutia a nezatienil našu vďaku a radosť. Aby nám nezakazoval lietať. Aby nemenil zem pod našimi nohami na tekutý piesok. Strach je našou súčasťou, ale nesmieme dovoliť, aby bol hybnou silou sveta.

Katarína

Som autorkou úspešného románu Gamblerky. Písanie je mojou vášňou - náplňou a relaxáciou zároveň. Ukážky mojej tvorby si môžete prečítať na www.katarinamayer.sk.