Tradičná a nefunkčná. To bola škola môjho detstva, ktorej už dávno odzvonilo

Všade bolo ticho. Prebiehalo vyučovanie. Jedna trieda mala otvorené dvere, aby im do vnútra prúdil čerstvý vzduch. Nazrela som dnu. Žiaci nehybne sedeli v laviciach a učiteľka niečo rozprávala. V tú chvíľu som sa cítila tak slobodná. Ja tam sedieť a počúvať nemusím, môžem sa normálne prechádzať po chodbe. Je krásny deň a ja môžem ísť hneď teraz na lavičku do parku úplne beztrestne.

Zasiahol ma zvláštny pocit. Absolútne som nechápala svoju výdrž, celé tie dlhé roky presedené v lavici. Vidieť s odstupom času triedu so žiakmi a učiteľkou a nebyť súčasťou deja ma oslobodilo. Prinieslo mi to pochopenie, aké to pre mňa bolo celé nezmyselné. Neostávalo mi nič iné, iba sa nad tým celým sebaironicky pousmiať, pretože som to vydržala robiť neskutočne mnoho rokov. Mala som strašnú chuť vojsť do tej triedy a zakričať: „Poďte von, ste voľní. Tam vonku je krásny deň. Tam vonku je skutočne zaujímavý svet.“ Samozrejme som to neurobila. Báť sa, nemať odvahu žiť, nebyť spontánna ani kreatívna ma škola naučila dosť dobre.

Už je to veru dávno, čo som denne aj ja zasadala do školských lavíc a nasávala novinky ako špongia. Každý deň nové a nové informácie podľa akéhosi preferovaného výberu kohosi. Účelový a dnes už pre mňa nepochopiteľný spôsob takzvaného vzdelávania, pretože dnes si informácie, ktoré prijímam vyberám sama podľa toho, čo ma v danú chvíľu zaujíma a čím sa chcem ja osobne zaoberať. Ostáva pre mňa záhadou, prečo som to nemohla robiť aj ako dieťa.

 

Tiež ma zaujímalo veľa vecí, no nebol čas, pretože v škole sme sa museli učiť to, čo nám predpísali. Možno si pamätáte na zaužívanú vetu pani učiteľky. „ Toto musíte vedieť naspamäť, aj keby vás niekto o polnoci zobudil.“ A my sme tomu tak verili, že dnes po niekoľkých desaťročiach, vysypem z rukávu stupnicu tvrdosti nerastov, či koncovky chemických zlúčenín. Je to tak absurdné a som naozaj paf z toho, že tento školský kolotoč sa bez prestávky stále točí v rovnakom duchu ešte aj dnes. V dospelom veku to beriem už iba ako takú tragikomickú súčasť svojho života a keby mi dnes niekto ponúkol, že si celé tie roky presedené v lavici môžem zopakovať, tak ho pošlem kade ľahšie.

Takže, len čo mi vypršal trest odňatia slobody pod názvom Povinná školská dochádzka, začala som sa konečne učiť. Zbierať informácie z oblastí, ktoré ma zaujímajú a nejako sa pomaly profilovať tak, aby som jedného dňa mohla robiť iba to, čo ma baví. Hádam to do dôchodku ešte stihnem. Nič menej, som aj tak za túto skúsenosť vďačná. Presvedčila ma o tom, že moje deti už nebudú musieť tento prehistorický ústav navštevovať a teším sa na nové alternatívne možnosti vzdelávania, ktoré sa v budúcnosti ukážu.

Ilustračné foto: Pixabay.com