Ublížiť slovom je viac než jednoduché, dávajme si pozor na to, čo ostatným oznamujeme

Vďaka tomu dochádza k obrovskému nepochopeniu a problémom v komunikácii. Robme s tým niečo, pretože môžeme. Tu moc aj schopnosť máme. Záleží iba na našom prístupe a odhodlaní.

Predstavme si situáciu, kedy je nám dobre. Napríklad ležíte s partnerom v posteli, je vám krásne a poviete mu „milujem Ťa“. Čo tým, ale myslíme konkrétne? Tak možno ,,páči sa mi, ako sa teraz rozprávame a ako ma jemne hladkáš. Páči sa mi, že sa spolu smejeme. Je tak prijemné cítiť tvoje nahé telo vedľa môjho. Páči sa mi, že na mňa myslíš a podávaš mi pohár s vínom skôr než som oň stihla poprosiť, je úžasné ako vdychuješ vôňu mojich vlasov.“

Skrývame sa za slovíčka v nádejí, že nás druhí neodhalia, nespoznajú, že do nás neuvidia. Chránime sa pred zranením toľkokrát poranenej detskej duše, ktorá milovala všetko a všetkých, ktorá verila na lásku, cítila silu, dôverovala životu a milovala seba. Pri tom by nás ani vo sne nenapadlo, že do zatvoreného srdca láske nie je dovolené vstúpiť. Ak ju chceme, musíme otvoriť.

Naozaj iba fráza, či skôr nevedomé ublíženie na duši ?

Tak napríklad taká obľúbená fráza ,,nemám čas“ môže byť priamo smrteľným jedom, ktorým otrávime hlavne niekoho, koho paradoxne milujeme. Vyznieva to totiž tak, že nie si pre mňa dôležitá, existuje niečo alebo niekto lepší, či zaujímavejší než si ty. Preto pozor na túto vetu.

,,Daj mi už konečne pokoj.“ Koľko krát sme to už počuli, či povedali. No nebolo za tým náhodou vždy iba zúfalé volanie o pomoc? Strach z bezradnosti a neschopnosť požiadať o pomoc?

Času je málo, preto často vzduchom lieta fráza „nestíham“. Možno je za tým vyjadrenie obáv z neschopnosti uspokojiť cudzie potreby, predovšetkým potreby ľudí, ktorých považujeme za autority. Cítime sa menejcenní. Dobrovoľne, a však nevedomky odovzdávame svoju moc do rúk iných.

„Musím to dokončiť.“ Tak to bola moja obľúbená veta. Najradšej som mala vždy všetko hotové. Rozhodla som sa robiť veci, ktoré sa odo mňa očakávajú. Plniť priania a potreby ostatných bez ohľadu na dôležitosť vlastných prianí a potrieb. Jednoducho je treba sa naučiť povedať dosť.

Trochu obávaná veta, predzvesť niečoho, čo určite nechcete počuť. „Musíme sa porozprávať.“ Môže za tým byť pokojne aj informácia typu: „Chcem, aby si urobila, čo chcem ja, ale nepoviem Ti čo to je, pretože sa bojím, že by si sa na mňa hnevala a odmietla naplniť moju potrebu. Potom by som bol odmietnutý a odmietnutie bolí. Verím, že svojich cieľov dosiahnem rýchlejšie klamstvom a manipuláciou než pravdou a úprimnosťou.“

„Je to tvoja vina.“ S týmto tvrdením sa často oháňame, keď nie sú naplnené naše očakávania. Strácame pôdu pod nohami, dôveru a začíname o sebe pochybovať. Máme strach prevziať zodpovednosť za svoje pocity, pretože sú nepríjemné a nedokážeme ich ovládať, tak je pre nás omnoho jednoduchšie hodiť vinu za to, ako sa cítim na niekoho iného.

Ilustračné foto: Pixabaxy.com