Čím to je, že cítim potrebu definovať sa? Aj napriek tomu, že hlboko vo svojom vnútri viem, že žijem život, ktorý ma napĺňa (niekedy až na prasknutie :-) ). Je to proste tak, že častokrát nám nestačí, že si žijeme svoju pravdu. My ženy, totiž, máme neskutočne vytrvalý zlozvyk. Seba-spochybňovanie.
Ja ho praktizujem pravidelne. Našťastie sa viem včas zbadať a uvedomiť si, že to iba moja myseľ potrebovala vyraziť na seba-deštrukčný výlet. Ona je taká cestovateľka. A mám ju preto rada, lebo mi často poskytne veľa inšpirácie. Každopádne, keď príde na otázku „Kto som?“, tak ju z výletu radšej veľmi rýchlo vrátim. Lebo ja viem, kto som. Ako každý človek, však túžim potom, aby to vedeli aj všetci ostatní. Čítala som niekde, že potreba byť ocenený je základnou ľudskou potrebou. Príde mi to popri dýchaní a spaní trochu prehnané, ale vzhľadom na to, že musím čestne priznať, že aj ja túžim po ocenení, tak s touto teóriou súhlasím.
Život bol ľahší, keď som ešte nevedela kto som. Definovala som sa podľa očakávaní okolia. Bola som manažérka. Identifikovala som sa prostredníctvom svojich pracovných skúseností a zručností. Potom prišlo materstvo a trochu mi to celé prehádzalo. Stala som sa matkou a akosi sa tá definícia bila s tou manažérskou. Nehovorím len o zmene hodnôt – samozrejme, že materstvo nás obohatí tak, ako sme si ani nevedeli predtým predstaviť – hovorím o každodennom bežnom živote. Bola som na večierku plnom profesionálov z môjho pred-materského obdobia a videla som ako zhasol ich záujem, keď som povedala, že som na materskej. Nebola som pre nich zaujímavá. Naivne som si myslela, že odbehnúť si od kojenia na pracovné podujatie bude príjemná zmena. Bola to zmena z bežného režimu, ale určite nie príjemná.
Potom prišlo obdobie, keď som nebola na materskej, ale už ani nie v korporáte. Priznám sa, že vtedy som túžbu vlastnej definície cítila najviac. Volám sa Katarína Mayer a som... nebolo veľmi, čo doplniť. Ja som síce vnútorne vedela, že sa venujem tomu, čomu sa mám, ale neutíchajúca potreba externej validácie mojej identity, mi radosť z vnútornej slobody teda dosť kazila. Vidíte, asi tá potreba ocenenia je skutočne jednou zo základných. Ale zase nemôžeme mať všetko, nie?
Momentálne sa nazývam autorkou. Som autorkou viacerých projektov, napísala som dosť článkov a príbehov a čoskoro mi vyjde kniha, takže môžem dôveryhodne tvrdiť, že som autor. Uznáva to aj moje prehnane sebakritické ego a to je už, čo povedať. A celkom sa teším, že už čoskoro sa budem môcť definovať ako spisovateľka.
A presne to je to najcennejšie poznanie na ceste za vlastnou identitou. Kto sme sa mení. Teda určite aspoň kto sme navonok. Závisí to od životnej situácie, od predošlých tráum a skúsenosti alebo od toho, do akej miery sa prispôsobujeme okoliu. Kto sme vo vnútri je stabilnejšie. Niekedy to načas zabudneme, ale je to tam. Vnútorná identita sa tiež vyvíja, lebo životné dobrodružstvá nám pomáhajú znovu objaviť svoju podstatu.
A ak aj vy hľadáte nálepku, aby ste vedeli externému svetu pomenovať svoje vnútorné šťastie, tak si spomeňte na slová mojej priateľky: „Potrebu definovať sa, majú iba priemerní!“ A také my určite nie sme :-)
Ilustračné foto: Pixabay.com
Som autorkou úspešného románu Gamblerky. Písanie je mojou vášňou - náplňou a relaxáciou zároveň. Ukážky mojej tvorby si môžete prečítať na www.katarinamayer.sk.
Môže byť hnev liečivý?
Bratislava zahalená do tajomstva a napätia: Jedinečný projekt, ktorý môžete podporiť aj vy
Ponaučenie z letmého bozku
Blahobyt: mať či byť?
Jarná únava, zaslúžený oddych a žeriav
Sila nášho hlasu: započúvajte sa
Láska v rodine: o pohodených ponožkách a kyslíkovej maske
Hybná sila vesmíru
