Ako nemať namiesto rúk chápadlá a na nich zavesené nespokojné deti?

Takže čo iné než skúsiť metódu pokusu a omylu. To poznáme veľmi dobre, naši rodičia sa nás pokúšali slušne vychovať rôznymi spôsobmi a na každom sa to podpísalo inak. Iste to s nami mysleli dobre, no možno naše mamky nevedeli o technikách, ktoré by sa im pri výchove hodili. Takže sa z generácie na generáciu, tichou poštou, prenášajú nefunkčné metódy do dnes.

Rodinný trojuholník

Keď už je reč o chobotnici, vychádzajme z trojice, ktorú tvorí matka a jej dve deti. Jedno dieťa je staršie, druhé mladšie. Je celkom známa vec, že to najmladšie dieťa je tradične obľúbencom a má tak trochu výhody, je mu venovaná väčšia pozornosť, to sa staršiemu nemusí páčiť. Môže sa cítiť odstrčený, nepotrebný a tiež sa môže nudiť. Ak to budeme ignorovať, skôr či neskôr na seba pozornosť strhne a to spôsobom, ktorý sa nám páčiť nebude.

Riešením by mohlo byť zapájanie staršieho súrodenca do starostlivosti o mladšieho. V podstate by sa  staršie dieťa ideálne malo naučiť byť matkou, vedieť zistiť potreby mladšieho súrodenca a delegovať požiadavky matke, ktorá v tejto trojici hrá úlohu zdroja. Napríklad by sa matka mala dozvedieť od staršieho, čo si mladší praje na Vianoce. Dokonalá interná komunikácia, kde sú všetci dôležitou súčasťou teamu.

 

Dve deti a jedna čokoláda proste matematicky nevychádza

Ak pochádzate z viacerých súrodencov, viete, že najhoršia veta, ktorú môžete od rodičov počuť je: „Rozdeľte sa. To máte spoločne.“ O čokoládu, či o hračku. Nefunguje to. Ak dávate deťom darček, tak každému zvlášť. Vec musí mať konkrétneho majiteľa. Hororový scenár z prostredia nákupného centra, kde sa deti hádajú a kričia, lebo sa nemôžu dohodnúť aká sladkosť sa kúpi, môžeme prepísať tým, že najprv určíme staršie dieťa nech si určí, čo chce. Potom si môže priať aj ten mladší.